Myšlienkový experiment č.2: Sebakritika

Autor: Ľubomír Harmanovský | 13.2.2012 o 12:36 | (upravené 13.2.2012 o 14:03) Karma článku: 5,72 | Prečítané:  1056x

Dnes si zaexperimentujem a rozvediem ako vnímam ľudské chyby či omyly a ochotou k sebakritike. "Všetci robíme chyby. Nie sme dokonalí.", hovorievame a počúvame keď realita dáva najavo, že sa mýlime, že sme urobili chybu alebo sa zachovali nevedome. Zaiste je v tomto tvrdení kus pravdy. Stačí nám však takáto reflexia skutočnosti aby sa podobná vec v budúcnosti neopakovala? Okrem pravdy je v tom totiž aj niečo iné - výhovorka. Je jednoduché všeobecne vysloviť túto mantru, obrátiť list, neriešiť príčinu zlyhania a kráčať ďalej. O niečo ťažšie (ale oveľa prospešnejšie z pohľadu skvalitnenia života) je zamerať pozornosť na príčiny a dôvody nášho zlyhania.

 

Prečo je tak ťažké si úprimne priznať chybu?

Sme spoločnosť v ktorej  hlavnými merítkami “kvality a úspešnosti” človeka je jeho image a ako je vnímaný okolím. Najčastejšie preferované “hodnoty”, ktoré sú nám ponúkané médiami (akceptované a kopírované majoritnou spoločnosťou) sú finančná “sloboda” (prebytok peňazí a majetku), vplyv na spoločnosť a okolie (moc), perfektné telo, prestížne zamestnanie, dokonalý partner a deti, perfektný dom atď. Aby som bol objektívny, v niektorých rozprávkach môžeme vidieť naozaj pekné príklady ľudského charakteru a správania. Občas sa objavia aj u dospelých slová ako “úprimnosť, pravdovravnosť, spolupatričnosť, dobrosrdečnosť”, činov ktoré by tieto hodnoty podnecovali už bohužiaľ vidno v pomenej.

Často si myslíme, že vďaka približovaniu sa obrazu spoločnosti nás ostatní budú mať radi, príjmať a vážiť si nás, alebo nás obdivovať (prípadne závidieť). Toto vnímam ako jeden z hlavných dôvodov, prečo máme tendenciu naše chyby a omyly pred druhými skrývať a maskovať. Strach z toho, že nebudeme prijatí, že sa nám druhí budú mstiť, posmievať a prenasledovať za naše omyly.  Že nás nikto nebude mať rád za to aký sme lúzri a zostaneme a zostarneme sami.

Dá sa to zmeniť?

Zaiste áno. Cestou sa ukazuje práve opačný prístup. Neodbiť svoj omyl výhovorokou, ale chovať sa zodpovedne. Nájsť v sebe odvahu, postaviť sa svojej chybe zoči voči, zvážiť aké zámery alebo podmienky nás k nej viedli. Zvážiť aký vplyv malo toto konanie na naše životné šťastie a spokojnosť, ale aj na slobodu druhých. Žijeme v svete kauzalít. Každý jav, ktorý sledujeme je výsledkom predchádzajúcich javov. To znamená, že každý čin, ktorý sme urobili sa udial z nejakej príčiny. Tie sú buď vonkajšie (naše okolie a akutálne podmienky) alebo vnútorné (naša motivácia, pohnútky, hodnoty).

Pokiaľ využijeme šancu, ktorú nám náš omyl ponúka, máme možnosť svoju pozornosť zamerať na príčinu. Ak budeme naozaj úprimne chcieť, môžeme násjť skutočnú príčinu problému. Poučiť sa z neho a vykonať nápravné opatrenie tak, aby sa výskyt takéhoto chovania postupne redukoval.

Prijať v sebe svoju omylnosť v plnej miere a vziať za ňu zodpovednosť je cestou sebapoznania, kreatívneho vytvárania svojho vlastného života podľa vlasných predstáv a preferencií.

Chcem žiť v sebaklame,  alebo chcem poznať svoje omyly a pravdivú skutočnosť?

Ak si niekto bráni svoje sebaklamy, neuvedomuje si že každý z nich keď je konfrontovaný so skutočnosťou má za príčinu negatívne pocity, nespokojnosť, hnev, žiarlivosť, závisť, podráždenosť či iné formy utrpenia (Ilustračným príkladom kauzality sebaklam/negatívne pocity je uverenie tvrdeniu: Politici sú tu pre naše blaho. Skutočnosť vie pekne prefackať, čo?)

Osobne už pár rokov žijem s myšlienkou: Ak sa mýlim, chcem o tom vedieť. Tento prístup ma naučil si pri omyle a kontakte s druhými pýtať aktívne ďaľšiu kritiku. Má to veľa výhod. Dozviete sa veľa o tom, čo si o vás ľudia myslia a ako vás vnímajú. Môže to byť aj skvelý podnet na zistenie niečoho nového o sebe samom. Pri pozornom sebakritickom počúvaní zistíme, ktoré názory ostatných sú skutočne o nás a ktoré sú len názorom kritika. Nie je na tom nič “zlé”, každý nás môže vnímať ako sa mu zachce. Nikto nevidí do našeho vnútra natoľko, aby vedel akí v skutočnosti sme.

Skúsme o sebe a svojich sebaklamoch zistiť viac. Buďme viac sebakritickí. Ja tiež robím chyby a niekedy potrebujem zopakovať tú istú chybu viac krát, aby som objavil jej príčinu a dokázal ju odstrániť. Zatiaľ som nenatrafil na “chybu bez príčiny”, ale už som objavil pár opakujúcich sa omylov, na náprave ktorých potrebujem pracovať dlhodobejšie.

Silný je ten, kto pozná svoje slabosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?